Korunovácie v Bratislave
Dóm sv. Martina bol korunovačným kostolom v rokoch 1563 až 1830. Dôvodom boli turecké vpády, keď Uhorsko prišlo o veľkú časť svojho územia. Po obsadení Budína sa do Bratislavy presťahovali kráľovské úrady a v roku 1536 sa Bratislava stala hlavným a korunovačným mestom Uhorska. Ako prvého tu 8. septembra korunovali Maximiliána II. Po ňom nasledovalo ďalších 18 korunovácií, medzi nimi aj korunovácie Márie Terézie (25. júna 1741). V Dóme sv. Martina bolo korunovaných jedenásť kráľov a osem kráľovských manželiek. Všetci boli z rodu Habsburgovcov. Iba cisár Jozef II. sa nedal korunovať za uhorského kráľa, preto ho prezývali „kráľ s klobúkom“. Posledným, kto pod sochou sv. Martina prijal svätoštefanskú kráľovskú korunu, bol Ferdinand V., dňa 28. septembra 1830.
Priebeh korunovačného obradu
Korunovácia je slávnostný akt, pri ktorom arcibiskup - prímas (titul biskupa označujúci čestné prvenstvo v biskupskom zbore) kladie na hlavu kráľa korunu - znak panovníckej moci. Tento náboženský obrad bol aj významným štátnym sviatkom.
Od budúceho panovníka sa vyžadoval trojdňový pôst a príprava na prijatie Oltárnej sviatosti. Panovník mal prísť v rytierskom odeve sprevádzaný dvoma biskupmi. Jeden bol najstarší z biskupov a druhý najvyššie postavený v hierarchii. Panovník vchádzal do Dómu južným vchodom. Korunovácia sa konala vo svätyni, prispôsobenej na tento účel, a podobala sa vysviacke biskupa. Bola zakomponovaná do omšových textov ku cti Najsvätejšej Trojice, konala sa podľa Rímskeho pontifikálu (kniha obradov, ktorým predsedá biskup). Dôležitú úlohu mali v tomto obrade priliehavé spevy a modlitby žalmov.
Po otázke predsedajúceho arcibiskupa - prímasa ohľadom vhodnosti kandidáta, a po potvrdzujúcej odpovedi, sa prímas prihovoril korunovanému. Pripomenul mu, že všetka svetská moc pochádza od Pána Boha, kládol mu na srdce potrebu brániť vieru, starať sa o vdovy, siroty a chrániť bezbranných pred útlakom. Nasledovala prísaha, keď sa korunovaný, kľačiačky pred prímasom zaviazal, že zachová zákon, spravodlivosť a pokoj Božej Cirkvi i jemu zverenému ľudu. Potom prímas spolu s ostatnými biskupmi vyprosoval pre nového panovníka od Boha Abrahámovu vernosť, Mojžišovu oddanosť, Jozueho odvahu a Šalamúnovu múdrosť. Po dialogickom skúmaní (skrutíniu), prísahe a modlitbách korunovaný kráľ urobil úkon prostrácie (ľahol si na zem dolu tvárou), zatiaľ čo sa veriaci modlili litánie.
Potom prímas s berlou (biskupská palica) trikrát žehnal, prosiac Pána Boha, aby požehnal, posvätil a zasvätil tohto vyvolenca. Nového kráľa, kľačiaceho medzi biskupmi, pomazali olejom katechumenov, ktorý sprostredkúval Božiu pomoc, silu a ochranu pred nepriateľmi. Potom kráľ, ktorého pomazanú ruku obviazali hodvábnou šatkou, si v sakristii počas spevov Credo a Gloria obliekol slávnostný odev s kráľovským plášťom, aby si pred oltárom zasadol na trón. Vrcholným okamihom bolo nasadenie koruny na hlavu kráľa. Potom nového panovníka odprevadili na trón za spevu Aleluja. Na záver sa spieval ďakovný hymnus Teba, Bože, chválime - Te Deum laudamus.
Po korunovácii vyšiel kráľ, dekorovaný insígniami, spolu so sprievodom severnou bránou Dómu smerom k Františkánskemu kostolu.