XIII. - XIV. storočie

Pozornosti obyvateľov a návštevníkov Bratislavy neunikne najpôsobivejšia dominanta Bratislavy, Katedrála sv. Martina, ktorá je spolu s hradom charakteristickým symbolom mesta. Ich vzájomné dejiny sú prepojené. Kráľ Imrich I. požiadal v roku 1204 pápeža Inocenta III. o povolenie premiestniť prepošstvo z hradu do podhradia. V roku 1221 pápež Honorius III. dal súhlas k premiestneniu kompetencií farského Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa. Najskôr začali využívať už existujúci kostolík sv. Martina, ktorý zbúrali a na jeho mieste po roku 1273 postavili nový, v románskom slohu. Na severnej strane, smerom od Kapitulskej ulice, mal kruhovú kaplnku, neskôr prebudovanú na karner (kostnica), ktorého základy sa našli pod dnešnou kaplnkou sv. Anny.

Keďže kostol už viac nepostačoval potrebám rastúceho mesta, rozhodlo sa pre stavbu nového prepoštského chrámu, teraz už v gotickom slohu. Jeho súčasťou bolo polygonálne (s mnohouholníkmi) ukončené presbytérium, oproti súčasnému kratšie a vtiahnutá veža s bočnými priestormi. Vchádzalo sa doň severným portálom s tympanonom (polkruhová plocha nad vstupným portálom) s reliéfom Najsvätejšej Trojice. Je datovaný do obdobia 30. - 40. rokov 14. storočia a je orientovaný do dnešnej kaplnky sv. Anny. Toto umelecké dielo patrí medzi najcennejšie architektonické detaily katedrály. V druhej polovici 14. storočia vznikol nový hlavný vstupný portál (Porta major), ktorý umiestnili taktiež v severnom múre lode kostola, ale západnejšie ako portál s reliéfom Najsvätejšej Trojice. 

 

XV. - XVI. storočie

Pôvodným zámerom bolo postaviť baziliku, ktorej trojlodie malo hlavnú loď vyššiu ako bočné lode. Za vlády Žigmunda Luxemburského vznikol na južnej strane západných priestorov portál, takmer identický so severným portálom, do ktorého vyúsťovala komunikácia z hradného kopca. Okolo roku 1420 zaklenuli priestory po stranách  veže. Tak vznikli priestory na prízemí i na
podlaží dnešnej empory (chóru). V južnom hornom priestore vznikla kaplnka, na klenáku ktorej je erb Českého kráľovstva. Dôvodom bola prítomnosť českej kráľovnej Žofie, vdovy po Václavovi IV., ktorá sa presťahovala do blízkeho kláštora Klarisiek. Z druhej strany chóru, v severnom hornom podlaží vytvorili klenotnicu. 

Staviteľský zámer vytvoriť baziliku zmenili a v rokoch 1448 - 1452 pristúpili k halovému konceptu s rovnakou výškou lodí. Trojlodie zaklenuli osobitou klenbou s veľkolepou neskorogotickou geometrickou kompozíciou. Nový gotický kostol zasvätili v roku 1452 Najsvätejšiemu Spasiteľovi a sv. Martinovi. Práce na výstavbe nového presbytéria boli ukončené v roku 1487. Zaujímavosťou je takmer nepozorovateľná asymetria, pravdepodobne zámerná, prevzatá z gotických stavieb južného Nemecka. Chrámová loď znázorňuje Kristovo telo na kríži a presbytérium sklon jeho hlavy. Do roku 1551 pristavili v neskorogotickom slohu kaplnku sv. Anny, ktorá pôdorysom na severnej strane presahuje základný obrys katedrály. 

Oproti kaplnke sv. Anny už v roku 1510 postavili južnú predsieň, ktorá nesie znaky nastupujúcej renesancie. Jej východný portál reprezentuje renesančnú architektúru s motívmi delfínov a exotického ovocia. Predsieň bola orientovaná k už existujúcemu južnému neskorogotickému portálu, tympanon ktorého zdobil reliéf, z ktorého sa zachoval fragment s motívom  tzv. Veraikon (odtlačok Ježišovej tváre na šatke sv. Veroniky) a dnes sa nachádza v kaplnke kráľovnej Žofie. Začiatkom 20. storočia ho nahradili reliéfom Olivovej hory. 

 

Dóm v období baroka

Osemnáste storočie bolo obdobím rozkvetu pre celé mesto. Na mieste bývalej gotickej sakristie pribudlo umelecky najhodnotnejšie dielo v celej Bratislave, kaplnka sv. Jána Almužníka. Dal ju v rokoch 1727 - 1732 postaviť Imrich Esterházy, ostrihomský arcibiskup a prímas krajiny, ktorý v tom čase sídlil v Prešporku. Investoval na vtedajšie pomery závratnú sumu 70 000 zlatých. Pre rozsiahlu podporu umenia si vyslúžil prímenie „uhorský Medici“. Kaplnku posvätil slávnostnou bohoslužbou v roku 1732. Kaplnka bola postavená ako mauzóleum alexandrijského patriarchu sv. Jána Almužníka, do ktorej boli uložené telesné pozostatky svätca. Zároveň bola koncipovaná ako pohrebná kaplnka samotného arcibiskupa. Za hlavného architekta diela arcibiskup určil Georga Rafaela Donnera a takmer s určitosťou i Josepha Emanuela Fischera von Erlach. V slohovej rovine je kaplnka dielom viedenského barokového klasicizmu. Jej hranaté formy exteriérového plášťa poukazujú na autora diela - maliara Josepha Bernarda Krinnera. V kaplnke sa nachádza celý rad vrcholných Donnerových prác, napríklad sochy dvoch smútiacich postáv anjelov, sedem olovených reliéfov z pašiového cyklu i socha Imricha Esterházyho. 

Po vysvätení kaplnky zahájil Imrich Esterházy radikálnu barokizáciu mobiliáru presbytéria Dómu. Barokizovaný interiér s novým hlavným oltárom s jazdeckým súsoším sv. Martina,  novými  stallumami a bočnými oltármi, sa dňa 25. júna 1741 stal dejiskom veľkolepej udalosti korunovácie Márie Terézie. Barokové úpravy Dómu pokračovali aj po smrti arcibiskupa Esterházyho.

 

Exteriér chrámu v XVIII. - XX. stor.

Veľkú prestavbu veže a západného priečelia podmienil požiar v roku 1760. Podľa návrhov Prvého Architekta Uhorskej Koruny v Bratislave Franza Antona Hillebrandta a pod vedením stavebného majstra Franza Karla Römischa stavebné práce realizovali v rokoch 1764 - 1765. K obnove prispela i samotná Mária Terézia, ktorej meno spolu s Jozefom II. sa uvádza na obhorenom pergamene z roku 1765. Tento dokument bol uložený vo vrchole helmice kostola a objavený pri snímaní koruny v rámci poslednej obnovy v roku 2010. Prestavba v r. 1765 zahŕňala obnovu západnej fasády a veže podľa nového konceptu, s členením pilastrami, bosážou (murivo s plasticky zdôraznenými čelnými plochami jednotlivých kvádrov) a výraznými rímsami. Vežu nadstavali tehlovým murivom o nové podlažie a zavŕšili dvojdielnou helmicou, pokrytou medeným plechom, vo vrchole s pozláteným modelom uhorskej kráľovskej koruny. V rámci úprav umiestnili na hlavnú korunnú rímsu barokové sochy, diela sochára Petra Buchbergera, z ktorých sa zachovala kamenná socha Krista, sv. Petra a sv. Pavla. Fasáda bola celoplošne natretá nabielo. Hillebrandtovu fasádu a vežu, známu len zo zachovaných plánov a grafík, v roku 1833 poškodil požiar spôsobený bleskom, kedy sa zrútila helmica veže. 

V rokoch 1835 - 1846 barokovú podobu fasád nahradilo novogotické tvaroslovie podľa projektu bratislavského staviteľa a architekta Ignáca Feiglera. Tak, ako Feiglerova úprava zlikvidovala Hillebrandtove reprezentačné fasády, taký istý osud postihol aj novogotickú úpravu. V rokoch 1968 - 1970 bola plastická ornamentika odstránená a na západnom priečelí ostali len novogotické kamenné okenné obruby, korunná rímsa veže a helmica s pozlátenými detailmi. Týmito úpravami na fasádach veže a na fasáde západného priečelia kompletne zaniklo plastické členenie novogotickej úpravy, i zvyšky barokových prvkov. 

 

Regotizácia interiéru

Dnešný stav interiéru chrámu, po viacnásobných prestavbách, pochádza z polovice devätnásteho storočia, kedy počas prísnej regotizácie dal architekt Jozef Lippert z chrámu odstrániť všetky renesančné a barokové prvky. Výnimku tvorí vzácne dielo Georga R. Donnera, ktorým je baroková socha svätého Martina. Pôvodne bola umiestnená na odstránenom hlavnom barokovom oltári. Neskôr bola premiestnená do exteriéru pred východnú fasádu polygonálneho záveru presbytéria a dnes sa nachádza v južnej lodi. V Dóme sa zachovali štyri novogotické oltáre: Sedembolestnej Panny Márie (na tomto oltári je inštalované ranobarokové súsošie Piety zo staršieho oltára zo 17. storočia), oltár Svätého kríža, oltár svätého Ondreja a Hlavný, tzv. Korunovačný oltár. Gotická krstiteľnica je najstaršou pamiatkou chrámu, pochádza z roku 1409.

Svätyňa (presbyterium) je oddelená od trojlodia troma schodmi z červeného mramoru. Po jej oboch stranách sú novogotické kanonické stally. Hlavný oltár z dielne J. Lipperta je v tvare gotického relikviára. Na hlavnom oltári je šesť patrónov mesta (svätý Juraj, svätá Alžbeta, svätý Vojtech, svätý Mikuláš, svätá Katarína Alexandrijská, svätý Florián). Vo vitráži okna nad oltárom je vyobrazený patrón chrámu - sv. Martin z Tours.

 

Pripomienka korunovácií v Dóme

Na severnej stene svätyne sa nachádza zoznam mien 11 uhorských kráľov a 8 kráľovien, slávnostne korunovaných na tomto mieste. Zoznam je neúplný, celkovo sa v chráme odohralo 19 korunovácií. To je pripomienkou na obdobie tureckej okupácie južných častí Uhorska, kedy sa Bratislavský hrad stal sídlom Habsburgovcov a Dóm sa stal miestom korunovácie uhorských kráľov. Dosvedčujú to aj viacnásobné vyobrazenia Uhorskej kráľovskej koruny vo svätyni chrámu.

 

Dóm sv. Martina dnes

Počas svojej existencie bol chrám prepoštským, farským, kapitulným aj korunovačným kostolom. Dňom 31. marca 1995 sa Dóm sv. Martina stal Konkatedrálou Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy a od 14. februára 2008 je Katedrálou Bratislavskej arcidiecézy a Metropolitnou katedrálou Západnej provincie.

V súčasnosti je Katedrála sv. Martina najvýznamnejším kostolom v Bratislave, jedným z najväčších na Slovensku a spolu s Bratislavským hradom patrí k turistami najviac navštevovaným miestam.

Ochrana osobných údajov

Obsah webu: © Farnosť sv. Martina, Banner: © foto: Štefan Komorný 2015, Webdesign © vyvojar9@gmail.com 2015

Vyhľadať