Kapituly ako osobitné cirkevné inštitúcie začali pri biskupských sídlach vznikať v 8. storočí. Členovia kapituly, ktorí pomáhali pri správe diecézy a v čase uprázdneného biskupského stolca dočasne preberali jej vedenie, sa riadili určitými pravidlami, kánonmi (canon), z čoho vzniklo ich pomenovanie kanonici. Pravidelne sa schádzali na bohoslužbu a denné zhromaždenie, kde sa predčítala jedna kapitola z kánonických predpisov („capitulum“) a na základe toho sa zbor kanonikov začal nazývať kapitulou. Podľa vzoru katedrálnych kapitúl v biskupských sídlach začali vznikať kolegiátne (združené) kapituly pri významnejších kostoloch. Na území dnešného Slovenska sa v stredoveku nachádzali tri kapituly – katedrálna v Nitre a kolegiátne na Spiši a v Bratislave. Každá kapitula mala stanovený presný počet kanonikov, ktorý závisel od jej majetkových možností – v Bratislavskej kapitule bývalo zvyčajne štrnásť členov. Spoločný život kanonikov sa od kláštorného líšil tým, že kanonici mohli vlastniť súkromný majetok, neskladali rehoľné sľuby a bývali v pridelených domoch na Kapitulskej ulici. Ich predstaveným bol prepošt (z latinského slova praepositus). Bratislavský prepošt bol v rámci Ostrihomského arcibiskupstva zároveň bratislavským archidiakonom, čo pre neho znamenalo vykonávanie súdnej právomoci nad väčšou časťou Bratislavskej župy.
Bratislavská kapitula bola dôležitým cirkevným aj intelektuálnym strediskom s latinskou školou, podliehajúcou rektorovi a s vlastnou knižnicou. Bratislavskí prepošti a kanonici väčšinou študovali na zahraničných univerzitách, nájdeme medzi nimi doktorov teológie, kánonického práva i medicíny. Niektorí z nich prednášali na Viedenskej univerzite, ako aj na prvej univerzite na území dnešného Slovenska: Univerzite Istropolitane (1465). Tá bola úzko spojená s Bratislavskou kapitulou, čoho dôkazom je i skutočnosť, že bratislavský prepošt Juraj Peltel zo Schönbergu sa stal vicekancelárom univerzity. Tento prepošt sa zaslúžil o veľkolepú prestavbu svätyne Dómu sv. Martina a od pápeža Pavla II. získal povolenie používať pri celebrovaní sv. omší pontifikálne insígnie – mitru, berlu i prsteň. Viacerí bratislavskí prepošti sa zapísali do dejín ako radcovia, diplomati, alebo osobní lekári uhorských kráľov a rímsko-nemeckých cisárov.
Súčasťou Bratislavskej kapituly bolo skriptórium, kde vznikali vzácne stredoveké iluminované rukopisy – kódexy. Najstaršia známa listina, vystavená bratislavskou kapitulou, je z roku 1236 a najstaršia pečať bratislavskej kapituly sa zachovala z roku 1288. Podľa údaja z roku 1946 bolo v kapitulskej knižnici „veľa rukou písaných kódexov a inkunábul (prvotlačí) zo XIV. a XV. storočia, spolu s «chýrnou» Bratislavskou kronikou“. Knižnica Bratislavskej kapituly je aj v súčasnosti najcennejším rukopisným fondom na území Slovenska. Mimoriadnu hodnotu má Graciánov dekrét, ktorý vznikol koncom 12. storočia a radí sa k najstarším spisom. To, čo z knižnice bratislavskej kapituly zostalo na Slovensku, sa dnes nachádza prevažne v Slovenskom národnom archíve, niektoré fragmenty sa uchovávajú v Archíve mesta Bratislavy a v archíve Spolku sv. Vojtecha.