Vojak
Martin sa narodil v Sabárii, v rímskej provincii Panónia, v dnešnom Maďarsku (mesto Szombathely). Jeho rodičia boli pohania, otec bol dôstojníkom rímskej armády. Jeho životopisec Sulpicius Severus nehovorí o roku narodenia, aktuálne sa akceptuje rok 316. Bol vychovávaný v Pavii, na území dnešného Talianska. Ako desaťročný žiadal, aby bol prijatý medzi katechumenov. Pod nátlakom otca zložil vo veku pätnásť rokov vojenskú prísahu. V armáde sa zdokonaľoval v cnostiach, bol viac mníchom než vojakom.
Stretnutie so žobrajúcim Kristom
V prvých rokoch vojenskej služby sa odohrala známa udalosť „dobrého skutku“ pri meste Amiens v dnešnom Francúzsku - plášť rozdelený so žobrajúcim, udalosť, ktorá na stáročia poznačila martinovskú ikonografiu:
„Jedného dňa, keď nemal na sebe nič, len zbrane, vojenskú výstroj a jednoduchý vojenský plášť, a bola krutá zima, ktorá silnela viac, než obvykle, až tak, že veľké množstvo osôb bolo podchladených silným mrazom, sa mu prihodilo, že pri mestskej bráne Amiens stretol nahého chudobného. Žobrák prosil prechádzajúcich, aby sa zmilovali nad ním, no všetci prechádzali ďalej, nebrali naňho ohľad.
Martin, muž plný Boha, pochopil, že, keď ostatní odmietali skutok lásky, tento chudák bol určený pre neho. Ale čo mal robiť? Nemal nič, okrem plášťa do ktorého bol oblečený; v skutočnosti už všetko ostatné obetoval predtým v podobnom dobrom skutku. A tak, vytiahol meč, ktorý mal na opasku, rozdelil plášť na polovicu a podaroval svojmu chudobnému jednu polovicu a druhou sa priodial. Keď si jeho neupravený, zničený odev všimli niektorí okolostojaci, začali sa smiať. Tí však, ktorí boli múdrejší, hlboko ľutovali, že neurobili niečo podobné - keďže vlastnili bezpochyby viac než Martin a mohli zaodiať toho chudobného bez toho, aby zostali nahí.
Nasledujúcu noc Martin uvidel v spánku Krista, oblečeného do časti jeho plášťa. Bolo mu nariadené, aby pozorne uvažoval nad Pánom a aby rozpoznal odev, ktorý mu daroval. Potom Ježiš povedal jasným hlasom množstvu anjelov, ktorí stáli okolo neho: «Martin, ktorý je ešte len katechumenom, ma prikryl svojím plášťom». Ten istý Pán, ktorý kedysi vyhlásil: «Vždy, keď ste pomohli jednému z týchto mojich najmenších stvorení, mne ste pomohli», vyhlásil, že bol oblečený v osobe toho chudobného. Na potvrdenie Martinovho dobrého skutku sa Ježiš nehanbil ukázať v tom istom odeve, ktorý chudobný dostal do daru. Keď to Martin videl, nenamýšľal si príliš o sebe, naopak, videl vo svojom skutku Božiu dobrotu. Keď mal osemnásť rokov prijal krst a ešte dva roky pokračoval vo vojenskej službe.“
(Vita Martini 3, 1 – 5)
Martin prijal krst v roku 344, no z dôvodu priateľstva s tribúnom zostal v armáde ešte dva roky. V meste Vangiones získal od cisára Júliána dovolenie opustiť armádu. Bolo to v prvých mesiacoch roku 356, keď sa cisár nachádzal v Galii (dnešné Francúzsko). Martin mal už 40 rokov a za sebou 25 rokov vojenskej služby (331 – 356).
Martin a biskup Hilár
Po odchode z armády vyhľadal biskupa Hilára v Poitiers. Sv. Hilár vošiel do dejín ako veľká osobnosť štvrtého storočia, pretože zohral dôležitú úlohu v zápase proti ariánskemu bludu, ktorý hlásal, že Ježiš Kristus nie je Bohom. Cisár Costanz, ktorý naopak arianizmus presadzoval, poslal za to Hilára do vyhnanstva. Martin, ktorý túžil po asketickom živote, bol nadchnutý Hilárovou autoritou a chcel sa ním nechať duchovne viesť. Prvé stretnutie týchto dvoch mužov síce bolo krátke (Martin opustil armádu v lete roku 356 a Hilár odišiel do exilu najneskôr koncom toho istého roka), no pretavilo sa do pevného duchovného priateľstva, ktoré trvalo až do Hilárovej smrti v roku 368. Hilár chcel pripútať Martina k cirkvi v Poitiers tak, že ho zamýšľal vysvätiť za diakona. Martin to však odmietol a prijal pokornejšiu službu exorcistu. Toto stretnutie bolo kľúčovým nielen pre Martina, ale aj pre začiatky mníšskeho života v Galii.
Neskôr Martin odišiel do Milána a potom do rodnej Panónie, kde na kresťanskú vieru obrátil svoju matku. Vydal sa do Illirika, rímskej provincie na Balkáne a opäť do Milána. Počas tejto cesty verejne vystupoval proti arianizmu po vzore svojho duchovného učiteľa biskupa Hilára. K druhej návšteve Milána sa viaže prvá mníšska skúsenosť Martina. Utiahol sa do pustovne, ale kvôli biskupovi Ausenziovi, ktorý bol tiež stúpencom arianizmu, bol Martin vyštvaný z mesta a spolu s istým kňazom sa utiahol na ostrov Gallinaria. Ostrov sa podobal púšti. Tu žil Martin asketickým životom, stravoval sa veľmi prísne, jedol korienky rastlín. Prvým z mnohých Martinových zázrakov bolo samouzdravenie, keď po konzumácii jedovatej rastliny modlitbou zahnal nebezpečenstvo z otrávenia.
Keď sa Martin dozvedel o Hilárovom návrate z exilu, šiel za ním do Poitiers. Nepridal sa však ku pastoračnej službe Hilára, pretože chcel definitívne realizovať svoj mníšsky ideál. V tejto súvislosti sa poslednýkrát hovorí o Hilárovi: „Bol ním (Hilárom) veľmi milo prijatý, usídlil sa v eremitskej cele neďaleko od mesta.“ Išlo o tretiu Martinovu pustovnícku skúsenosť pri Ligugé, kde žil sedem rokov, pričom zostal v kontakte z biskupom v blízkom Poitiers. Pravdepodobne to bol Hilár, ktorý Martinovi odovzdával skúsenosti východných mníchov, keďže predtým štyri roky svojho vyhnanstva strávil v provincii Frígia, ktorá sa nachádzala v Anatólii, v ázijskej časti dnešného Turecka, kde mohol Hilár dokonalejšie spoznať spôsob života sýrskych mníchov.
Martin biskupom v Tours
Hilár zomrel asi v roku 367 alebo 368 a v roku 371 bol Martin z vôle ľudu zvolený za biskupa. Naďalej, nielen vnútorne, ale i navonok, ostal mníchom v Ligugé. Cela pri kostole dostatočne nespĺňala ideál samoty, preto sa usadil do pustovne, vzdialenej asi dve míle od mesta. Založil tam kláštor v Marmoutier. Ideál, ktorý sa približoval k živote mnícha na púšti.
V jeho životopise sa dá nájsť aj to, ako zázračnými zásahmi ničil pohanské chrámy, ako plný lásky uzdravoval, exorcizmami vyháňal démonov alebo darom rozlišovania ich dokázal odmaskovať, vždy, keď sa skrývali ako pohanskí bôžikovia, alebo boli ukrytí v inej podobe. Životopisec Sulpicius Severus charakterizoval Martina nasledovne:
„Nikto ho nevidel nahnevaného, nikto ho nevidel rozrušeného, nikto smutného, nikto urehotaného; bol stály: tvár mu žiarila radosťou takpovediac nebeskou, zdal sa oslobodený od ľudskej prirodzenosti. Ničoho už nebolo viac na jeho ústach, než meno Krista; nič iné nebolo v jeho srdci, než láska, pokoj a milosrdenstvo. Často mal vo zvyku oplakávať i hriechy tých, ktorí mu ubližovali...“
(Vita Martini 27, 1-2)
Smrť v čnostiach
Martin tušil čas blížiacej sa smrti a prosil svojich spolubratov, aby mohol zomrieť v kláštore medzi nimi. Zomrel 8. novembra v Candes-Saint Martin a pochovali ho 11. novembra 397 v Tours. Jeho životopisec o tom píše:
Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť v Candes. Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Hoci vedel, že sa jeho dni chýlia ku koncu, neodmietol vydať sa v takej veci na cestu, lebo bol presvedčený, že dobre zavŕši svoje čnosti, keď po sebe zanechá obnovený pokoj v Cirkvi.
Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora, začali ho zrazu opúšťať telesné sily. I zvolal bratov a oznámil im, že zomiera. Tu začali všetci žalostne plakať a súhlasne bedákali: „Prečo nás, otče, opúšťaš? A komu nás, opustených, zanecháš? Na tvoje stádo sa vrhnú draví vlci. Kto nás uchráni pred ich zubami, keď udrú pastiera? Vieme, že túžiš po Kristovi, ale odmenu máš zabezpečenú a oddialením sa nezmenší. Radšej sa zľutuj nad nami, ktorých opúšťaš.“
Tento plač ho dojal, lebo veď celý vždy oplýval hlbokým milosrdenstvom v Pánovi; a hovorí sa, že zaslzil. Obrátil sa k Pánovi a na ich plač povedal iba toto: „Pane, ak som ešte potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Nech sa stane tvoja vôľa.“
Aký obdivuhodný muž! Ani práca ho nezlomila, ani smrť ho nemohla pokoriť! Neprikláňal sa ani na jednu stranu. Ani smrti sa nebál, ani žiť neodmietal. Oči i ruky mal ustavične pozdvihnuté k nebu a jeho nezlomný duch neustával v modlitbe. A keď ho kňazi, čo sa k nemu zišli, prosili, aby sa obrátil na bok, a tak uľahčil svojmu telu, povedal: „Nechajte, nechajte ma, bratia, hľadieť radšej do neba ako na zem, aby sa duch uberal svojou cestou k Pánovi.“ Keď to povedal, videl stáť neďaleko seba diabla. „Čo tu stojíš,“ hovorí, „ty krutá beštia?! Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník. Mňa prijme Abrahámovo lono.“
S týmito slovami odovzdal nebu ducha. Martina s radosťou prijímajú do Abrahámovho lona; chudobný a skromný Martin vstupuje bohatý do neba.
(Z Listov Sulpicia Severa. Epist. 3, 6. 9-10. 11. 14-17. 21)
Zaujímavosťou je text na Martinovom náhrobku, ktorý dokazuje prítomnosť Slovanov v Podunajsku už v polovici 6. storočia:
„...Pod zbožnú zmluvu Kristovu prijal si obrovské a rozličné kmene; Aleman, Sas, Durínčan, Panón, Rug, Slovan, Noričan, Sarmát, Ostrogót, Frank, Burgund, Dák, Alán sa teší, že pod tvojím vedením poznali Boha...“
Povesť svätca
Uctievanie hrdinských čností sv. Martina z Tours sa po jeho smrti veľmi rýchlo šírilo nielen vďaka životopisu Sulpicia Severa, ale aj vďaka mnohým zázrakom. Jeho kult je dodnes veľmi rozšírený po celom svete. Dosvedčuje to veľké množstvo kostolov, ktoré sú vo Francúzsku zasvätené sv. Martinovi. Jeho hrob sa stal hlavným pútnickým miestom Frankov. Veľmi skoro boli vysvätené nové kostoly na jeho počesť v Ríme, Ravenne a v Cantenbury. Vo veľkej úcte ho mali v Španielsku, Nemecku a v Holandsku. Okolo roku 1800 už 173 starobylých chrámov nieslo jeho meno. Na Slovensku je mu zasvätených 122 kostolov a kaplniek.
Meno a najmä zobrazenie sv. Martina v erbe, či v názve sa spája s nejednou obcou, či mestom. V roku 2005 Rada Európy vyhlásila pútnickú cestu Via Sancti Martini, spájajúcu mestá Szombathely v Maďarsku a Tours vo Francúzsku, za Európsku kultúrnu trasu.
Svätomartinská zbierka
V celej Bratislavskej arcidiecéze sa každoročne koná Svätomartinská zbierka na konkrétny charitatívny projekt. V histórii arcidiecézy sa konalo šesť týchto zbierok, prvá v roku 2009. Finančné prostriedky sa vtedy použili na prestavbu a prístavbu domu pre Komunitu Cenacolo v Kráľovej pri Senci. V roku 2010 bola zbierka určená na povodňami zničený most v obci Bukovce, na východe Slovenska. V ďalšom roku získala výnos zo zbierky Detská fakultná nemocnica v Bratislave, použila ho na zakúpenie lekárskeho prístroja. Zbierka z roku 2012 bola určená na prístrojové vybavenie škôl pre slabozrakých a nevidomých v Bratislave a v Levoči. Výťažok z roku 2013 bol venovaný na zariadenie kotolne v Nocľahárni sv. Vincenta de Paul v Bratislave. Výnos zbierky v roku 2015 bol určený pre pomoc utečencom v irackom Erbile a v Sýrii.
Sulpicius Severus
Pri spomienke na život sv. Martina nemožno nespomenúť autora jeho životopisu, Sulpicia Severa. Jemu vďačíme za biografiu, ktorá sa stala najobľúbenejšou v stredoveku a vzorom pre všetkých vtedy žijúcich spisovateľov, ktorí sa zaoberali životopismi svätých. Martin je totiž považovaný za prvého svätca v dejinách Cirkvi, ktorý nezomrel mučeníckou smrťou.
Sulpicius Severus vyštudoval právo, výhodne sa oženil s bohatou dedičkou prestížnej senátorskej rodiny, ale jeho manželka zomrela predčasne. Po tejto udalosti, vo veku okolo 30 rokov, sa na radu svojho priateľa Paulína z Noly, tiež neskoršieho veľkého svätca, zriekol svojej sľubnej kariéry a oddal sa askéze. Od roku 396 sa zdržiaval v meste Tours, pôsobisku svätého Martina. Fascinovaný jeho životom sa pustil do písania jeho životopisu. Roku 399 sa úplne vzdal svojho majetku a s finančnou podporou svojej svokry založil kláštor v južnej Galii. Tu zostal až do svojej smrti okolo roku 420. O dôvodoch vzniku diela Vita Martini Sulpicius Severus napísal:
Naozaj, raz, keďže som počul rozprávať o jeho (Martinovej) viere, o jeho živote a čnostiach, horiac túžbou ho spoznať, vydali sme sa na dlhú a vďačnú cestu, aby sme ho uvideli. Keďže moja duša túžila veľmi silne napísať jeho život, sčasti sme sa vypytovali jeho samého, v miere v akej to bolo možné klásť mu otázky, sčasti sme prebrali jeho skutky od tých, ktorí boli ich svedkami a ho poznali.
Nedá sa predstaviť s akou láskou, s akou dobrotou ma prijal, ako veľmi sa potešil naplnený radosťou v Pánovi, keďže si nás tak veľmi vážil za to, že sme prekonali tak dlhú cestu za ním, aby sme sa s ním stretli. Úbohý aký som – odvážim sa to vyznať – bol tak láskavý, že so mnou jedol, on sám lial vodu na naše ruky. A večer to bol opäť on, čo lial vodu na naše nohy a nemali sme odvahu sa vzoprieť a protirečiť jeho vôli: jeho autorita ma tak presahovala, žeby som to považoval za svätokrádež, ak by som s tým nesúhlasil. Jeho rozhovor s nami bol iba o tom, aby sme zanechali vábenia a ťažoby sveta, aby sme nasledovali Pána Ježiša odpútaní v plnej slobode; prekladal nám ako najvyšší príklad našej doby Pavlína, vznešenú osobnosť, o ktorej sme sa už zmienili, ktorý sa zriekol svojich mnohých dobier, aby nasledoval Krista a tak, asi jediný v týchto časoch uplatnil evanjeliové rady.
Tak sme mali slúžiť, to ukazoval ako model na nasledovanie; a bola to blažená chvíľa za tak veľkú lekciu viery a čnosti, keďže podľa Pánových slov, boháč, ktorý mal veľa majetku, tým, že to predal a daroval chudobným, umožnil svojím príkladom to, čo bolo nemožné vykonať. A potom v jeho slovách, v jeho rečiach, koľko bolo vážnosti a koľko dôstojnosti. Koľko horlivosti a intelektuálnej sily, koľko pripravenosti a ľahkosti preukazoval pri riešení ťažkosti v Písme! A keďže viem, že veľa ľudí tomu neverí - sám som ich videl, keď som im o tom rozprával - volám za svedkov Ježiša a našu spoločnú nádej, že som nepočul na ústach nikoho toľko múdrosti, toľko geniality, toľko dobroty a čistotu v reči. Aj keď v tomto traktáte o Martinových rečiach, koľko je málo toho chválenia. V každom prípade, je mimoriadne, že nevzdelanému človeku nechýbala ani táto milosť.“
(Vita Martini 25)