Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta UK (Kapitulská č. 26)
Najznámejším objektom Kapitulskej ulice je budova č. 26 v bezprostrednej blízkosti Katedrály sv. Martina, kde sídli Rímskokatolícka Cyrilometodská bohoslovecká fakulta. Túto neskororenesančnú štvorkrídlovú, dvojposchodovú budovu dal postaviť v rokoch 1629 – 1635 ostrihomský arcibiskup Peter Pázmany ako jezuitské kolégium. Kardinála ako zakladateľa kolégia uvádza chronogram na vstupnom portáli s vročením 1630:
ANNO CHRI MDCXXX PETRUS PAZMANY S.. R.. E.. CARDINALIS ARCHIEPISCOPUS STRIGONIENSIS COLLEGIUM HOC SOCIETATI JESU.
V roku 1773 sa do budovy presťahovala mestská elementárna škola. Od roku 1812 tu bolo benediktínske gymnázium a v roku 1850 budovu cisár venoval Kráľovskej právnickej akadémii. Po založení bratislavskej uhorskej Alžbetinej kráľovskej univerzity v roku 1912 tu od zimného semestra 1914/1915 pôsobila jej právnická a od letného semestra 1917/1918 aj filozofická fakulta. Spolu s Košicami poskytovala najvyššie možné právne vzdelanie na území dnešného Slovenska.
V roku 1925 prebiehala komplexná obnova objektu podľa projektu Vojtěcha Šebora. Zásadnú zmenu vo výraze budovy predstavovalo nadstavanie koruny murív, s cieľom zvýšiť stropy auditórií na 3. nadzemné podlažie (NP). Zvýšenie koruny murív malo za následok zmenu strechy a adaptáciu nového podkrovia pre účely školy. Súčasťou novej strechy sa stali rozmerné vikiere, orientované do ulíc i nádvoria. K dvorovej fasáde západného krídla na južnej strane v úrovni 2. a 3. nadzemného podlažia pristavali krátky chodbový trakt a dvorovú fasádu južného krídla v úrovni 2. a 3. NP členili vertikálnymi kazetami, ktoré vytvorili vysekaním do líca tehlového múru. V roku 1925 k severnej fasáde severného krídla pristavali novú aulu s presklenou strechou. Napriek úpravám objekt do súčasnosti predstavuje klasickú uzavretú dispozíciu s vnútorným nádvorím, so zachovanými pôvodnými murivami a systémom klenieb. Je cenným dokladom neskororenesančného staviteľstva s funkciou významnej vzdelávacej inštitúcie od svojho vzniku až po súčasnosť.
Prepoštský palác (Kapitulská č.19)
Veľká pôvodne dvojposchodová budova neskororenesančného charakteru s krátkymi bočnými krídlami s rozľahlým predným dvorom a zeleňou má stredoveké jadro. Predchádzala ho prepoštská kúria, ktorú postavili už začiatkom 14. storočia. Jej podobu nepoznáme, nakoľko objekt zhorel pri požiari v roku 1515. Prestavbu, resp. výstavbu nového paláca po požiari inicioval prepošt Hieronym Balbi. Hlavný objekt predstavoval blokovú poschodovú budovu, orientovanú v smere sever – juh, so štítmi na južnej a severnej strane. Prináležalo mu jednopodlažné severné krídlo. Súčasťou paláca bola záhrada, ktorú prepoštovi povolil kráľ Matej Korvín.
V roku 1631 z podnetu prepošta Juraja II. Draškoviča vzhľadom na zlý technický stav budovy došlo k jej prestavbe. Nový palác si zachoval blokovosť a podlažnosť staršieho objektu. Približne v strede krídla vzniklo hlavné schodisko a pribudla veža s bočným vretenovým schodiskom na západnej fasáde, v blízkosti juhozápadného nárožia. Jednoduchosť, striedmosť, racionálne členenie a zdobenie architektonických detailov paláca dokladá štýl zotrvávajúci na renesančnom prejave, v tom čase ešte doznievajúcom na reprezentačných palácových stavbách. Plány prestavby budovy nie sú známe, ale pripisujú sa talianskym architektom rodiny Rava, najmä podľa podobných architektonických znakov ich stavieb. Architekt Jakub Rava so synom pracoval v službách Petra Pázmáňa na prestavbe bývalého kláštora Klarisiek v Bratislave, ktorá prebiehala temer súbežne s výstavbou prepoštského paláca pod vedením staviteľa Hansa Alberthala. Draškovič poznal tvorbu architektov, v rokoch 1635-1650 zadal prestavbu baziliky v Györy jednému z jej členov - Giovannimu Battistovi Rava. Architekti pozvaní z Talianska priniesli do Prešporku typ rímskej, pomerne masívnej architektúry.
V roku 1776 inicioval ďalšiu prestavbu paláca pravdepodobne prepošt František Berchtold (1773-1776). V tom čase bolo pristavané južné krídlo s tromi podlažiami a o dve podlažia nadstavali severné krídlo. Palácová budova takto získala trojkrídlovú dispozíciu s čestným nádvorím. V tej dobe rozvíjajúcemu návratu ku klasickým formám vyhovovala racionálna strohosť hmôt a riešenie fasád staršieho paláca, a tak ranobarokové členenie i tvaroslovie zopakovali i na pristavaných častiach. Iniciátorom úprav v poslednom desaťročí 19. storočia bol prepošt Jozsef Dankó. Kaplnku na 2. nadzemnom podlaží zastropili novorenesančným dreveným stropom s maľovanou ornamentálnou výzdobou, ktorej autormi sú Franz Storno a Josef Barnert. Meno Jozsefa Dankó i s datovaním 1893 namaľovali na pásku stropu. Na priečelí paláca pribudol balkón s mrežovým zábradlím, podopieraný štyrmi konzolami a dvomi liatinovými stĺpmi. Z priestoru pod balkónom vzniklo presklené zádverie, z ktorého sa do paláca vstupovalo dvomi portálmi.
Na priečelí objektu sa doteraz nachádza pamätná tabuľa z červeného mramoru, ktorá oznamuje, že 27. apríla 1886 v tejto budove navštívila prepošta Hyacinta Rónaya kráľovná Alžbeta s dcérami, veľkokňažnami Gizelou a Valériou. Interiéry boli v tom čase vyzdobené maľbami a rytinami. Areál paláca z južnej a západnej strany ohraničili plným múrom a vstupný reprezentačný portál edikulového typu s trojuholníkovým tympanonom umiestnili do stredovej osi západného ohradného múru (od Kapitulskej ulice). Súčasťou portálu je kartuša s rodovým erbom bratislavského prepošta Juraja Draškoviča a latinským nápisom. V trojuholníkovom štíte nad erbom je oválny medailón, zavŕšený maskarónom, s rytým nápisom s latinským textom:
DEI OPT. MAX. GLORIAE - SVCCASSOR. COMMODITATI - AEDES VET VSTATE LABANTES - SOLO AEQVANS A FVND. EXTTRVXIT.- GEORG. DRASCOVITIVS. EPISC.QVINQ. - ECCLES. PRAEP. POSON. MDCXXXII.- SARTAS TECTAS SERVATE.
„Boha všemohúceho najväčšej slávy nasledovník láskavosti dom zo staroby na spadnutie vyrovnal, od základov vystaval Juraj Draškovič biskup pätnástich cirkví, bratislavský prepošt 1632, v dobrom stave zachovajte.“
Neskororenesančný portál je v kontraste s jednoduchou fasádou budovy. Portál je ojedinelým architektonickým prvkom v rámci Slovenska. Za pozornosť stojí súsošie sv. Alžbety Durínskej z bieleho mramoru, ktoré sa nachádza na nádvorí paláca a je dobre viditeľné cez spomínaný portál. V roku 1907 tu inštalovali sochu sv. Alžbety, ktorá sa v roku 1207 narodila pravdepodobne na Bratislavskom hrade. Socha je dielom významného bratislavského sochára Alojza Rigele (1879-1940). Jeho sochy prináležia viedenskému klasicizmu, inšpirovaný talianskou renesanciou. Na začiatku tvorby sa venoval portrétovaniu, neskôr pribudli i žánrové témy, ku ktorým prináleží aj súsošie sv. Alžbety.
Okrem architektonicko-historických hodnôt predstavuje objekt i hodnoty spojené s osobnosťami, ktoré ho obývali. Medzi najvýznamnejšie patril Juraj Schomberg, ktorý zastával funkciu prepošta v rokoch 1455 - 1484 a jeho kamenný náhrobok je v súčasnosti inštalovaný v kaplnke sv. Anny v Katedrále sv. Martina. Jeho činnosť je viazaná na Academiu Istropolitanu, v ktorej pôsobil ako vicekancelár. V roku 1469 ho ostrihomský arcibiskup menoval svojím zástupcom v duchovných veciach pre univerzitu. V roku 1580 objekt obýval vašvársky a bratislavský prepošt Martin Pethe, kaločský biskup, ktorý v Uhorsku zastával viacero významných funkcií. Jeho epitaf je umiestnený na stene presbytéria Dómu sv. Martina. V 17. storočí bol prepoštský palác sídlom Juraja Draškoviča (1599 – 1650), pätikostolského biskupa a bratislavského prepošta. Od roku 1628 bol pécsskym sídelným biskupom, v roku 1630 vacovským. Ako bratislavský prepošt pôsobil v rokoch 1630 – 1635, následne – v roku 1636 sa stal biskupom v Győri. Známy je aj ako spisovateľ, napísal spis o prenesení ostatkov sv. Jána Almužníka (Viedeň, 1623).
Collegium Emericanum (Kapitulská č. 20)
Budova Emericana je svedkom duchovno-umeleckého rozvoja Bratislavy v 17. storočí. Objekt niekdajšieho malého seminára vznikol na mieste stredovekého domu. Stavbu financoval arcibiskup Imrich Lósy, ktorý sa rozhodol, že v Prešporku zriadi seminár, ktorý bude slúžiť na rozoznávanie povolania u dospievajúcich chlapcov. Po ukončení štúdia v malom seminári nemusel dotyčný chlapec pokračovať v štúdiu vo veľkom seminári, kde sa budúci klerici štúdiom teológie a duchovnou formáciou pripravovali na kňazstvo. Arcibiskup Imrich Lósy bol horlivým zástancom rekatolizácie a pokračovateľom diela Petra Pázmanya. Zaslúžil sa o rozvoj kultúry a cirkevného školstva v Hornom Uhorsku. Jediným prikrášlením inak veľmi strohej fasády trojposchodovej budovy kolégia je mohutný portál s nápisom a erbom Imricha Lósyho:
SEMINARIUM S. EMERICI DVCIS MDCXLI (Seminár sv. Imricha kniežaťa 1641)
Zo známych slovenských národovcov navštevovali seminár Alexander Rudnay, Ján Hollý a Ján Palárik. V rokoch 1783 až 1801 seminár dočasne preložili do Budína. V súčasnosti sa v budove nachádza diecézne centrum mládeže a slúži ako dom prijatia pre kohokoľvek z mladých, kto o to prejaví záujem.
Meštiansky dom (Kapitulská č. 15)
Bývalý kanonický dom, postavený na začiatku 14. storočia, sa nachádza sa na rohu Kapitulskej a Prepoštskej ulice. Patril k základnej zástavbe podhradia. Na jeho západnej fasáde sa čiastočne zachovali portály a okná z 15. storočia. Schodisko s lodžiou k domu pristavili v 16. storočí. Vo dvore je renesančná arkádová tvorba. Barokový sedlový portál pochádza z 18. storočia. Pod mladšou omietkou boli odkryté zvyšky barokovej nástennej fresky, zobrazujúcej adoráciu Oltárnej sviatosti. Okrem nej je na priečelí secesná štuková omietka.
Budova farského úradu sv. Martina (Kapitulská č. 9)
Prináleží do súboru najstarších budov Kapitulskej ulice. Dom je situovaný na rohu Farskej a Kapitulskej ulice. Je významným dokladom stavebného vývoja od stredoveku až po súčasnosť. Je to štvorkrídlová budova, ktorej krídla obklopujú dvor s obdĺžnikovým pôdorysom, do ktorého vyúsťuje hlavný prejazd z Kapitulskej ulice a bočný z Farskej ulice. Podpivničená je iba najstaršia časť severného krídla od Farskej ulice. Pôvodne trojpriestorový a dvojpodlažný suterén je zaklenutý valenými klenbami s výsečami. Západné dvojpodlažné krídlo má dispozíciu dvojtraktu. Čiastočne dvojtraktové je aj severné krídlo, pričom jeho dvorový trakt tvorí otvorená arkádová chodba, z dvora prístupná schodiskom. Ostatné, taktiež dvojpodlažné krídla, majú dispozíciu jednotraktovú.
Najstarším jadrom domu je dvojpriestorový, podpivničený dom v severozápadnom rohu parcely, do ktorého sa vstupovalo polkruhovým portálom z Kapitulskej ulice. Dokumentuje to okno s tehlovitým stupňovitým ostením z Farskej ulice ako otvorená sonda. V polovici 14. storočia k domu pristavali dva priestory, nadstavali ho o jedno podlažie a vytvorili prejazd. Keď v roku 1396 predal dom mestský radca Martin Protesser farárovi pri sv. Martinovi, objekt sa stal farskou budovou. V 15. storočí prešiel rozsiahlou rekonštrukciou. Pri úprave fasád vytvorili smerom do Farskej ulice arkier, nesený dvomi krakorcami, zdobený nárožným kvádrovaním. Koncom 15. storočia krídlo do Farskej ulice rozšírili východným smerom a vytvorili v ňom prejazd s portálom so segmentovým záklenkom. V 18. storočí pribudlo južné dvojpodlažné krídlo, čím uzavreli zástavbu parcely.
Fasádu objektu orientovanú do Kapitulskej ulice tvorí stredoveká a baroková časť. V stredovekej časti (severne od portálu do prejazdu) je na fasáde rekonštruovaná dobová výzdoba s bielym linkovým kvádrovaním a polkruhovo ukončený kamenný portál s dvoma oknami. Južná časť fasády už prináleží barokovej časti. Fasáda do Farskej ulice má v stredovekej časti rekonštruovanú maľovanú kvádrovú výzdobu. V tomto úseku je prezentovaných niekoľko okien z rôznych časových období.
Pri vchádzaní do dvora stojí za povšimnutie portál prejazdu, po stranách s rekonštruovaným maľovaným kvádrovaním, arkáda severného krídla nesená kamennými krakorcami, zaslepený neskorogotický portál, studňa a socha sv. Jána Nepomuckého.