O Dóme sv. Martina

Dóm sv. Martina - národná kultúrna pamiatka
1221-1452

Dóm sv. Martina je jednou z dominánt mesta. Po stáročia bol stredobodom kultúrneho, cirkevného a spoločenského diania. Miesto, na ktorom dnešná katedrála stojí, bolo viacvýznamovým centrom vznikajúceho mestského osídlenia. Stretávali sa tu cesty, vznikol trh, nachádzalo sa tu teda jadro vtedajšieho mesta, kde sa dá predpokladať aj kaplnka. Mešťania však chodievali na bohoslužby na hrad, kde malo sídlo prepoštstvo a kapitula. Až keď už návštevy začali byť neúnosné a ohrozovali bezpečnosť hradného sídla, požiadal kráľ Imrich od pápeža Inocenta III.[1] povolenie na prenesenie prepoštstva do podhradia. Toto povolenie bolo v roku 1204 aj vydané. Po prepoštstve, ako mieste vydávajúcom a obstarávajúcom listinný a dokumentačný materiál sa na základe súhlasu pápeža Honoria III.[2] v roku 1221 presťahoval aj kostol. Stavba sa začala ešte v románskom slohu a zasvätenie najsvätejšiemu Spasiteľovi bolo v kontinuite s hradným chrámom. 2 decembra 1291 kráľ Ondrej III.[3] udelil podhradiu mestské privilégiá, a mesto sa začalo rozvíjať na voľnom priestranstve východným smerom. Historické jadro však už zostalo na úpätí hradného vrchu. Chrám najsv. Salvátora v svojej veľkosti však nebol dostačujúci a preto menšiu románsku stavbu, ktorá už od roku 1302 slúžila ako mestský chrám, začali v rokoch 1311-1314 obstavovať terajším gotickým chrámom. Tento bol slávnostne vysvätený ostrihomským biskupom Gregorom v roku 1452 na počesť najsv. Spasiteľa a sv. Martina. V tom čase ešte neexistovalo také sanktuárium aké poznáme dnes. Bolo asi len o niečo viac ako 1/3 dnešného, teda sanktuária postaveného Matejom Korvínom v rokoch 1467-1487. Tieto roky si aj dnes môžeme prečítať na jeho strope, v štítkoch upevnených na svorníkoch rebier. Tu taktiež nájdeme aj krajinské a šľachtické erby z tohto obdobia. Dnešná Katedrála- Dóm Svätého Martina prešiel od svojej posviacky v roku 1452 viacerými premenami a drobnými prestavbami, či prístavbami. Dnes sa nachádza vo väčšej miere v stave prestavby z rokov 1863-1878 vedenej kanonikom Karolom Heillerom- dómskym farárom, konanej v spolupráci s architektom Jozefom Lippertom (1826-1902).[4]

Celkové vnútorné rozmery Dómu sv. Martina sú:
dĺžka vrátane sakristie - 69,37 m
šírka - 22,85 m
hrúbka múrov trojlodia - 1,5 m
hrúbka múrov svätyne - 926 mm
výška lodí - 16,02 m
výška svätyne - 18,5 m



INTERIÉR

Podvežie
Podvežie tvorí trojpriestor v dvoch poschodiach. Po príchode do interiéru veľkým severným portálom, sa ocitneme priamo pod organovým chórom. Na jeho podhľade si môžeme všimnúť odkrytý fragment barokovej vrstvy. Tá nielen farebne, ale aj historicky súvisí s ozdobnými barokovými hodinami nad vstupom do sakristie. Dvere sú zdobené okrem ornamentiky reliéfnou rezbou uhorského a mestského erbu. Tieto dvere vedú do trojpriestoru sakristie tvoreného na severnej strane kaplnkou kanonikov (kaplnka Panny Márie) a v prvom poschodí klenotnicou, v južnom podveží kaplnkou sv. Jozefa a v poschodí kaplnkou českej kráľovnej Žofie[5] , vdove po Václavovi IV.[6], prístupnou aj schodiskom z chóru. Tu je expozícia dómskeho pokladu. Je možné stadiaľto pokračovať do priestoru veže. Niekedy sa tu nachádzal aj kapitulný archív, ktorý ešte v roku 1950 obsahoval 3285 stredovekých listín, a vyše 23.000 listín datovaných po bitke pri Moháči[7] . Taktiež sa tu nachádzali vzácne, ručnou maľbou zdobené liturgické knihy. Medzi nimi aj slávny Bratislavský notovaný misál. Do južnej kaplnky sv. Jozefa vedie aj samostatný vchod s ozdobnou dekoratívnou mrežou z prelomu 16 a 17 storočia vo vrchnej časti. Nad stredným sakristiovým priestorom v prízemí, je na poschodí umiestnený organový stroj.
Južná loď (pravá)
Hneď oproti hlavnému vstupu do chrámu sa nachádza rovnoramenný misijný kríž osadený 25. februára 1990, ktorý bol vyhotovený pri príležitosti návštevy Viedne pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1988. idúc pozdĺž južného múru prídeme po Južný portál, ktorý je poslednou, ešte stredovekou prístavbou k Dómu. Vznikol okolo roku 1510. V jednotlivých poliach delených pretínavými rebrami sú samostatne umiestnené znaky štyroch evanjelistov. Hneď vedľa južného vchodu sa nachádza pôvodná zachovaná kamenná pokladnička a svätenička v podobe mušle. V južnej lodi sa nachádza ešte oltár Sedembolestnej P. Márie, vytvorený rovnako ako náprotivný severný oltár kalvárie tirolskou dielňou F. Prinotha v st.Ulrichu.

Oltár Sedembolestnej Panny Márie na južnej strane je centrálne osadený sochou piety ktorá za svoj vznik pred rokom 1642 vďačí duchárskej historke[8] . Je to v poradí už štvrtý oltár vytvorený pre toto dielo. Na oltári sa okrem spomenutej sochy nachádzajú ešte sochy ďalších svätíc. Z ľava sú to v spodnom rade sv. Apolónia, sv. Genovéva?, sv. Rozália Palermská a sv. Cecília, vo vrchnom nadstavci doplnené ešte dvoma, sv. Luciou vľavo a sv. Filoménou vpravo. Sochy svätíc dopĺňajú reliéfne výjavy zo života Krista umiestnené vedľa seba v trojiciach. V ľavo sú to výjavy z detstva ako: útek do Egypta, dvanásťročný Kristus v chráme a obetovanie v chráme. Na pravej strane sú výjavy konca Kristovho života: nesenie kríža, ukladanie do hrobu a ukrižovanie. V strednej nike nadstavca je socha anjela držiaceho veraikon.

V rohu južnej lode sa nachádza skvost barokového výtvarného umenia obdivovaný a vyhľadávaný tisícami návštevníkov - jazdecká socha sv. Martina deliaceho sa o svoj plášť s žobrákom vytvorená Jurajom Rafaelom Donnerom z roku 1735. Postava sv. Martina nesie portrétne črty donátora- arcibiskupa Imricha Esterházyho.

Juraj Rafael Donner
(*24.5.1693 – †15.2.1741)
Umelecká tvorba Juraja Rafaela Donnera je na jedno desaťročie pevne spätá s Bratislavou, vtedajším Presburgom, kde vytvára rad nádherných umeleckých diel. Vo veľkej miere jeho tvorba smeruje pre potreby cirkvi, ktorá je donátorom jeho prác. Azda najväčším z objednávateľov bol ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy, pre ktorého vytvára tu v Dóme v rokoch 1719-1731 kaplnku sv. Jána Almužníka, a na ktorého objednávku je vedúcim prác na barokovej prestavbe Dómu. V roku 1735 vytvára pre Dóm sv. Martina hlavný – barokový oltár so sochou sv. Martina, ako aj dvojicu adorujúcich anjelov, ktorí sú súčasťou zbierok národného múzea v Budapešti. Vo svojej dielni na Firšnáli (dnešné Námestie Slobody) vytvára v roku 1736 oltár pre kláštorný kostol v Marianke, kanonické stallá a oltáre Piety a sv. Michala pre Dóm sv. Martina. Donnerov desať ročný pobyt v Bratislave znamenal vznik tzv. Donnerovej školy, v ktorej sa spája neskorý barok s uplynulou veľkou epochou cinquecenta, súčasne anticipujúc budúci vývoj ku klasicizmu. Z jeho bohatej tvorby sa v Dóme sv. Martina dodnes zachovala okrem výzdoby kaplnky sv. Jána Almužníka socha sv. Martina. Jej pôvodná pozícia bola na konci presbytéria, kde bola súčasťou hlavného barokového oltára.


Hneď v blízkosti víťazného oblúka sa v južnej lodi nachádza jedna z gotických kovolejárskych pamiatok, ktorou je krstiteľnica z roku 1409 vysoká 92 cm. Kryt tvorí neogotická helmica z roku 1878.
Svätyňa
Svätyňa je len troma schodmi z červeného mramoru oddelená od trojlodia. Po jej oboch stranách sú neogotické stallá. Hlavný oltár v tvare gotického relikviára, ako aj oltár sv. Ondreja v podveží severnej lode, sú z dielne J. Lipperta. Práve na hlavnom oltári, našlo svoje miesto šesť svätcov - patrónov mesta. Sú nimi sv. Juraj, sv. Alžbeta Uhorská, sv. Vojtech na ľavo od bohostánku s emblémami štyroch evanjelistov s Kristom uprostred, a sv. Mikuláš, sv. Katarína Alexandrijská, sv. Florián na pravej strane. Nadstavec tvorí bohato zdobená vežovitá architektúra doplnená trúbiacimi anjelmi. Na južnej stene je umiestnené neogotické pastofórium uzavreté dvierkami z gotického pastofória vežovitého tvaru pôvodne umiestneného na opačnej, teda severnej strane svätyne. Tam sa dnes na stene nachádza nástenná maľba so zoznamom tu korunovaných kráľovských hláv, doplneným letopočtami korunovácií, vytvorený v 19. storočí. Pod zoznamom je malý severný portál. Na pilieroch po oboch stranách svätyne vo výške okien sú umiestnené neogotické sochy sv. Petra a Pavla. Za severnými stallami sú dva epitafy. Z roku 1601 je to epitaf Mikuláša Pálffyho zobrazeného v nike a odetého v brnení. Po jeho pravici je to epitaf Petra Pázmányho - kardinála, ostrihomského arcibiskupa, učenca, zakladateľa Pázmanea vo Viedni, zakladateľa Trnavskej univerzity ako aj bratislavského jezuitského kolégia. Epitaf je dielom bratislavského sochára A. Riegeleho. Medzi nimi sa nachádza nápis tvoriaci náhrobok arcibiskupov Lippaya, Szecsenyho, a Pázmána. Súčasťou severných stáll je aj malý organový pozitív vytvorený dielňou Karla Kölnera v roku 1867. Z vnútornej strany víťazného oblúka je sekundárne osadený epitaf jágerského biskupa a uhorského miestodržiteľa Františka Ujlakyho vytvorený z červeného mramoru okolo roku 1555 a rovnako z červeného mramoru vytvorený epitaf Martina Petheho, zobrazeného s biskupskými insígniami.
Severná loď (ľavá)
Severná loď má svoju dominantu v tzv. Oltári Kríža alebo Oltári kalvárie z tirolskej dielne F. Prinotha v st. Ulrichu. Centrom je súsošie kalvárie, teda kríž s korpusom Krista, pod ktorým stojí vľavo Mária matka a v pravo apoštol Ján. Je tu zobrazená chvíľa, kedy Ježiš Kristus v Jánovi odovzdáva pod ochranu Máriinho materstva celé ľudstvo a nám prostredníctvom Jána dáva v Márii matku. Okolité štyri reliéfne výjavy vytvárajúce dojem krídlového otváracieho gotického oltára, zobrazujú štyri bolestné okamihy Ježišovej trpiteľskej cesty na Golgotu. Z ľavom spodnom rohu je to Ježišove stretnutie sa s Matkou, nad tým korunovanie tŕním. Po pravej strane je to dolu modlitba na Hore Olivovej, kde Kristus prijíma kalich utrpenia z rúk anjela. Posledný výjav je bičovanie Krista. V predele pod krížom je reliéfny obraz poslednej večere. Je vytvorený podľa slávnej fresky Leonarda Da Vinci. Veže týčiace sa nad oltárom sú osadené štyrmi sochami. Uprostred nad krížom je Božské srdce Ježišove, nad ktorým je anjel so zloženými rukami. Po stranách Ježišovej sochy sú sochy dvoch diakonov. V pravo je to prvý diakon sv. Štefan a na opačnej strane sv. Vavrinec, ktorému bol zasvätený aj jeden dnes už zaniknutý Bratislavský kostol[9].

Na oltári sv. Ondreja z dielne J. Lipperta, namiesto ústrednej sochy spomínaného svätca niekedy stála socha piety, dnes stojaca na väčšom (už spomínanom), honosnejšom oltári v južnej lodi. Sv. Ondreja s typickými skríženými brvnami za chrbtom obstupujú v bočných nikách oltára sv. Alojz a sv. Imrich.

Na čelnej strane severnej lode s nachádza ešte kaplnka sv. Jána Almužníka.

Hneď vedľa oltára sv. Ondreja je vstup do kaplnky sv. Anny.
Kaplnka sv. Jána Almužníka
Kaplnka sv. Jána Almužníka je jedinou ucelenou pamiatkou z obdobia baroka. Táto kaplnka stojí na mieste niekdajšej gotickej sakristie. Postaviť ju dal arcibiskup Imrich Esterházy, ako svoju pohrebnú kaplnku a zároveň miesto uloženia ostatkov sv. Jána Almužníka. Jej výzdoba je dielom J. R. Donnera. Stropná freska pripisovaná D. Granovi, zobrazuje personifikácie božských čností: viery, nádeje a lásky nad vchodom doplnenými spravodlivosťou. Na predele oltára nad menzou je sedem pašiových výjavov, ktorých súčasťou sú aj dvierka tabernákula. Tieto reliéfne plastiky sú rovnako ako večné svetlo, a dva veľké svietniky z lejárskej dielne J. R. Donnera. Z jeho, však kamenárskej dielne pochádzajú sochy putitov a veľkých anjelov. Skvostom kamenárskej tvorby je z bieleho mramoru vytesaná socha večne adorujúceho donátora. Arcibiskup Imrich Esterházy je vytesaný z bieleho mramoru v honosnom rúchu kľačiaci na kľakadle z červeného mramoru. V striebornej rakve nad bohostánkom, pod baldachýnom tvoreným korunou a drapériou z nej splývajúcou sú uložené ostatky sv. Jána Almužníka. Vstup do kaplnky je tvorený veľkým oblúkom lemovaným bohatou drapériou, opäť držanou malými anjelmi. Otvor uzatvára ťažká baroková kovová brána.

Ostatky alexandrijského patriarchu sv. Jána Almužníka boli podľa tradície darom tureckého sultána kráľovi Matejovi Korvínovi a od 15. storočia boli uložené v kráľovskej kaplnke v Budíne. V roku 1526 boli prevezené do Bratislavy, nakoľko Budín bol po porážke uhorského vojska pri Moháči ohrozený Turkami. Na Bratislavskom hrade boli ostatky uložené až do 5. júna 1530, keď boli na príkaz Ferdinanda I. prevezené do Dómu sv. Martina.
Kaplnka sv. Anny
Kaplnka sv. Anny je pristavená na mieste niekdajšieho severného tzv. malého portálu, ktorého vzácna gotická kamenárska výzdoba sa dodnes napriek rôznym úpravám chrámu zachovala. Pod podlahou sa nachádzajú vstupy do dvoch dómskych krýpt a taktiež základy niekdajšieho románskeho karneru. V súčasnosti je okrem epitafu J. I. Bajzu vytvoreného akad. sochárom J. Pospíšilom vzácny gotický epitaf prepošta J. Schonberga z roku 1470 pravdepodobne z dielne Nicolausa Gerhaereta z Leydenu, epitaf prepošta Michaela Marovitza a epitaf Georga Nagya. Na čelnej stene je umiestnená socha sv. Anny s P. Máriou, ktorá bola súčasťou dnes už zaniknutého neogotického oltára.

Zachovaný gotický tympanon nad prechodom do lode kostola, zobrazuje Boha Otca sediaceho na stolci v rukách držiaceho strom kríža s novým plodom večného života- Kristom, na ňom rozopätým. Toho adorujú dvaja anjeli. Vo vrchnejšej časti sa nachádzajú ešte dve tzv. prefigurácie Krista, a to: levica oživujúca svoje mŕtvo narodené mláďa na ľavej strane a pelikán živiaci svoje mláďatá vlastným mäsom a krvou na strane pravej. Nad Bohom Otcom sa vznáša holubica zobrazujúca tretiu Božskú osobu- Svätého ducha.
Trojlodie
Trojlodie je delené v dvoch radoch postavenými - vcelku ôsmimi stĺpmi, pripomínajúcimi osem blahoslavenstiev na ktorých je postavená krížová klenba, ktorá je takmer bez svorníkov. Jej autorom je najpravdepodobnejšie Hans Puchsbaum, ktorý pôsobil aj na stavbe viedenského Svätoštefanského dómu, kde postavil podobnú klenbu. V ohnisku kríža trojlodia je umiestnený kruhový otvor krytý štítom s holubicou sv. Ducha vznášajúcou sa na oblakoch obklopených kruhom hviezd. V centrálnej lodi sa nachádza bohato vyrezávaná kazateľnica obtáčajúca jeden z nosných pilierov. Zo stropu visí mnohoramenný kovový luster z prelomu 16. a 17. storočia.
Organový chór
Organový chór je vytvorený podľa požiadaviek F. Liszta tak, aby na ňom mohol byť umiestnený veľký interpretačný aparát symfonického orchestra a zboru. Z tohto dôvodu je aj veľký 34 registrový organ – najväčší z dielne Vincenta Možného z rokov 1880-82, umiestnený a takpovediac uzavretý vo veži. Nemožno nespomenúť, že hudobné dianie v Bratislave bolo úzko späté práve s Dómom sv. Martina. S hudobnými omšami v dóme súvisí celý vývoj cirkevnej hudby v Bratislave. Už listina z roku 1491 spomína omše podporované mestskou radou. Vzorom pre tunajšie hudobné dianie boli aj telesá prichádzajúce na korunovačné slávnosti z neďalekej Viedne. V roku 1833 vznikol pri Dóme cirkevno-hudobný spolok, tzv. Kirchenmusikverain. Pod vedením vynikajúcich dirigentov Jozefa Kumlika, Thiarda- Laforesta a Eugena Kossova získal spolok európske uznanie. V Dóme dirigoval svoju korunovačnú omšu aj samotný Ferenz Liszt. Toto teleso niekoľko krát úspešne uviedlo Beethovenovu IX symfóniu ako aj Missu Sollemnis. Ešte v roku 1950 bolo v archíve viac ako 2700 skladieb v opatere dirigenta Alexandra Albrechta.
Gotické okná
Chrám je osvetlený viacerými gotickými oknami, vyplnenými farebnými vitrážami z rokov regotizácie (1874).
Krypty
Krypty tvoria tajomné podzemie kostola vystavané na niekdajšom cintoríne. Doposiaľ sú nám známe tri krypty v hĺbke takmer šesť metrov. Do dvoch je vstup už z spomínanej kaplnky sv. Anny, tretia - krypta rodiny Pálffy umiestnená pred hlavným oltárom má vstup z exteriéru. Tento je na severnej stene dómu prikrytý bielou mramorovou doskou s erbom rodiny Pálffy (tá bola bratislavským snemom v roku 1599 zvolená za dedičných županov hradu), nad ktorým sa nachádza pohrebná plastika Jána Draškovcha z roku 1613 zobrazujúca rytiera v zbroji umiestneného v nike ukončenej vo vrchnej časti mušľou. Z kaplnky sv. Anny sa vchádza do tzv. Jezuitskej krypty, ktorá je situovaná pod cestou medzi dómom a kňazským seminárom. Tiež je tu vchod do jedinej sprístupnenej časti podzemia, tzv. Arcibiskupskej krypty rozvetvenej do štyroch chodieb. Nachádza sa tu viac ako 90 hrobov. Poslednými troma tu pochovanými sú: prepošt Jozef Dankó (†1895), kanonik Gejza Navrátil ( †1984 ) a správca farnosti Jozef Beitl (†1991). Hroby sú v troch radoch nad sebou. Taktiež sú tu dočasne uložené pozostatky biskupa Buzalku. Pod kaplnkou sv. Jána Almužníka sú voľne uložené rakvy arcibiskupov Imricha Esterházyho (†1745), Mikuláša Csákyho (†1757), Františka Barkóczyho (†1765) a kardinála Jozefa Batthyányho (†1799). Pri rekonštrukčných prácach 12. septembra 1859 našli pod dlažbou svätyne hroby arcibiskupov Pázmána, Lippayho a Szecsényho. V šesťdesiatych rokoch sa našli hroby arcibiskupov Fejerköviho (†1596) a Kristiána Augustína (†1721). Pri hrobe bratislavského kanonika J. I. Bajzu (1754-1836) sa nachádzala do leta 2003 aj prázdna presklená rakva katolíckeho kňaza, národovca Andreja Hlinku.
Veža
Veža týčiaca sa nad Dómom sv. Martina je vysoká 87 metrov. V dávnej minulosti mala fortifikačný - obranný charakter. Nakoľko bola súčasťou hradieb, nachádzali sa v nej delá a iné ochranné a obranné prostriedky. Ujmu utrpela hlavne požiarmi. Požiar z roku 1760 vyvolaný bleskom, sa zopakoval v roku 1833, a následne poškodil vežu víchor. Dnešný stav veže je z rokov 1835-1849, kedy staviteľ Ignác Feigler st. upravil vežu do neogotickej podoby ukončenej ihlanom. Celkom nová bola podoba vrcholu, keď namiesto kríža naň osadili ozdobnú podušku s pozlátenou uhorskou korunou o hmotnosti 300 kg. Pod ciferníkmi hodín sa nachádza zvonica. Najstarším zvonom umiestneným vo veži je 2513 kg. vážiaci Wedderin, odliaty Baltazárom Heroldom v roku 1675. Pri príležitosti veľkého jubilea roku 2000, bolo do veže osadených ďalších 5 nových zvonov, darov okolitých štátov. Zároveň sú symbolom zjednotenej Európy a spoločne nesú motto:

Rodím sa s vami - Umieram s vami
Radujem sa s vami - Plačem s vami
Volám vás k sebe svojim srdcom.
Načúvajte môjmu hlasu svojimi srdcami,
Vy všetci ľudia dobrej vôle, načúvajte!

Tieto zvony sú dielom dielne p. Márie Tomáškovej- Dytrichovej v Brodku u Přerova.



KORUNOVÁCIE

Korunovácie boli určite najslávnejším obdobím v dejinách Dómu sv. Martina. Je to obdobie ohraničené rokmi 1563-1830, kedy bol korunovačným chrámom uhorského kráľovstva. Konalo sa tu devätnásť korunovácií. Z toho tu bolo korunovaných jedenásť kráľov vrátane Márie Terézie a osem kráľovských manželiek.



KLENOTY DÓMU

Klenoty Dómu, ktoré sa v klenotnici nazbierali za 550 rokov existencie chrámu, sú ukryté v útrobách hrubých múrov. Okrem samotnej umeleckej, historickej a kultúrnej hodnoty samotnej stavby ich tvorí nemalé množstvo predmetov vyznačujúcich sa vysokou remeselnou a výtvarnou kvalitou. Azda najväčším skvostom je 109 cm vysoká gotická monštrancia, sprevádzaná celým radom bohoslužobných predmetov vrátane kalichov či biskupských beriel, pacifikálov, cibórií, alebo relikviárov. Taktiež sa tu nachádzajú rôzne maliarske skvosty. Za všetky spomeňme aspoň gotické tabuľové maľby pochádzajúce z oltára vo Viedenskom Novom Meste, ktorých autorstvo je pripisované „majstrovi Winklerovho epitafu“ z roku okolo 1480. Zvláštnym druhom klenotov je množstvo bohoslužobných rúch zdobených bohatou ručnou výšivkou, technikou tzv. maľby ihlou. Tieto cennosti je možné vidieť pri zvlášť slávnostných bohoslužbách, kedy sa opätovne stávajú súčasťou slávenia liturgie.
__________

[1] pápežom v rokoch 1198-1216

[2] pápežom v rokoch 1216-1227

[3] uhorský kráľ v rokoch 1290-1301

[4] Jozef Lippert (* 21. januára 1826v Arade v Rumunsku, + 15. augusta 1902 v Gutensteine v Rakúsku) architekt a reštaurátor. Študoval v Hamburgu a vo Viedni.

[5] Zomrela 25.12.1428 a pochovaná bola v Dóme sv. Martina.

[6] Český kráľ od roku 1378 a 1378-1400 rímsky a nemecký cisár z dynastie Luxemburgovcov.

[7] r.1526

[8] Viď spis : Tomáš Bielavý, Spis předivné věry, která se stala s jednou duší v Prešpurku, 1643

[9] Pôdorys kostola sv. Vavrinca možno nájsť vyznačený v dlažbe na námestí pred starou tržnicou.
Redaktor – Ut, 2006 – 08 – 29 11:15