Detstvo princezny

Do spoločenstva oslávenej Cirkvi už viac ako 800 rokov patrí uhorská princezná a durínska krajinská grófka sv. Alžbeta. Narodila sa v roku 1207 ako tretie dieťa uhorského kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy Meránskej. Za miesto je narodenia sa najčastejšie dedukujú Bratislava alebo Blatný Potok (Sárospatak), vtedajšie kráľovské sídla. Avšak jediné písomne zachytené miesto v stredovekom Uhorsku, kde sa Alžbeta doložene nachádzala, bola Bratislava.

V rámci kráľovskej sobášnej politiky bola princezná Alžbeta ako 4-ročná zasnúbená so synom durínskeho krajinského grófa. V roku 1211 preto opustila vlasť a v sprievode rytierov a dvorných dám sa vydala na cestu do durínskeho Wartburgu, sídla rodu svojho nastávajúceho manžela. Miestom, odkiaľ vyrazila na cestu bol „veľmi opevnený kráľovský hrad nazývaný Bratislava". Alžbeta vyrastala na hrade Wartburg a aj celý svoj ďalší život prežila v Durínsku a neskôr v Hesensku. Svätopisci jej už v detstve pripisovali výnimočný charakter a zbožnosť. Zároveň už vtedy spomínali Alžbetiných neprajníkov na wartburgskom dvore, ktorí jej vyčítali údajne malé veno, jej cudzí pôvod a najmä neskôr jej radikálny duchovný život.

V roku 1221 sa mladá Alžbeta vydala za Ľudovíta IV., krajinského grófa Durínska. Vydajom získala spoločenský status svojho manžela a stala sa krajinskou grófkou. Ľudovít sa v prameňoch spomína ako cnostný a svätý muž, ktorý mal pochopenie pre Alžbetin duchovný život a skutky milosrdenstva. Ich manželstvo bolo harmonické. Ľudovít v ňom svojej manželke poskytol všetku ochranu proti jej protivníkom. Stali sa rodičmi troch detí Hermana, Žofie a Gertrúdy. 

 


Život v skromnosti a svätosti

Alžbetin spôsob života sa vymykal akýmkoľvek normám aristokratickej spoločnosti tej doby. Jej život napĺňali na jednej strane stupňujúce telesné skutky kajúcnosti voči sebe (odmietanie honosných odevov, pôsty, bičovanie, nočné bdenie v modlitbe) a na druhej strane skutky milosrdenstva voči núdznym (rozdávanie almužien, opatera chudobných a chorých, ich prenášanie do hradu). Z pozície krajinskej grófky bola jej charitatívna aktivita systematická a stála. Počas hladu v roku 1226, keď Ľudovít nebol prítomný kvôli rokovaniam na cisárskom dvore v Cremone, otvorila sýpky a rozdávala z nich chudobným. Organizovala rozdávanie almužien zo svojho vena. Ikonickou sa stala udalosť, keď Alžbeta priniesla chorého do hradu a položila ho do manželskej postele.

Keď to zistila jej svokra Žofia, s výčitkami zavolala svojho syna Ľudovíta, aby manželku pokarhal. On však v posteli našiel kríž. Túto podobu legendy nachádzame v ešte známejšej príhode zázraku s ružami. Alžbeta niesla z hradu medzi chudobných chleby, keď ju pri tom zastihol niektorý z jej neprajných príbuzných. Kázal jej ukázať, čo nesie. Chleby sa v jej plášti premenili na ruže. Pôvod tejto verzie legendy je v Taliansku na prelome 13. a 14. storočia. Ruža, ako jeden z atribútov sv. Alžbety, sa udomácnil aj na Slovensku a to už v období stredoveku. V Bratislave je podoba sv. Alžbety s náručou ruží silno prítomná od barokovej zbožnosti cez časy romantizmu až po dnešok. 

Spiritualita sv. Alžbety bola hlboko Kristocentrická. V najstarších hagiografických prameňoch máme zachytené Alžbetine videnia počas slávenia Eucharistie, a tiež sľub, ktorým sa zaviazala k zdržanlivosti a striedmemu životu. Ústrednou postavou jej duchovného života bol Konrád z Marburgu, známy kazateľ, ktorý oplýval duchovným aj svetským rešpektom. Stal sa jej spovedníkom a duchovným vodcom. Alžbetu mu zveril jej manžel Ľudovít, ktorý sa pravdepodobne v čase svojej neprítomnosti obával o manželkinu zraniteľnosť v neprajnom prostredí dvora. Ako zaznamenávajú tiež Alžbetine služobnice, grófka sa mohla poslušnosťou zaviazať akémukoľvek biskupovi alebo opátovi, ale ona sa zaviazala duchovnou poslušnosťou Konrádovi, ktorý nemal nijaké vlastníctvo.

 

Alžbeta vdovou

Zlomovým momentom v živote mladej 20-ročnej krajinskej grófky bol odchod jej manžela na križiacku výpravu v roku 1227. Alžbeta v čase rozlúčky nosila pod srdcom ich poslednú dcéru. Na výprave Ľudovít zahynul. Alžbeta spolu s deťmi opustila hrad Wartburg. Nie je doložené, či bol odchod dobrovoľný alebo nútený. V každom prípade sa Alžbete prihodilo, čo hrozilo každej vdove v tom čase. Stratila vdovské práva. Alžbeta sa uchýlila do mesta Eisenach pod hradom a k príbuzným po matke. Deti neskôr poslala na výchovu. Po niekoľkých mesiacoch sa v roku 1228 na jej obranu postavili spolubojovníci jej manžela a obhájili jej práva pred novým pánom Wartburgu. Alžbete následne vyplatili jej veno. V tejto chvíli by bolo obvyklé, keby sa Alžbeta ako mnoho vtedajších vdov rozhodla vstúpiť do kláštora alebo sa znovu vydať. Hoci sa prostriedky z vena k Alžbete dostali, na jej sociálnom postavení, do ktorého upadla po odchode z Wartburgu, sa nezmenilo nič.

Nastala chvíľa, kedy si Alžbeta zvolila dobrovoľnú chudobu. Vzdala sa všetkého majetku, dokonca aj vlastnej rodiny. Prijala sivý habit. Odišla do mesta Marburg, kde pôsobil aj Konrád. V Marburgu založila špitál, kde bývala a dala ho zasvätiť sv. Františkovi. Starala sa v ňom o chorých a chudobných. Pokračovala v skutkoch milosrdenstva, ktoré neprerušila ani počas ťažkostí. Naďalej pomáhala v celom okolí mesta ženám a deťom, núdznym, bedárom, ľuďom s duchovnými problémami. Ako uvádzajú jej služobnice, z ktorých tie najvernejšie nasledovali aj spôsob jej života, vedela ošetrovať nemocných, hoci ako ženu kráľovského pôvodu ju nik tejto zručnosti neučil.

 

Povesť svätosti

V Marburgu viedla striedmy a asketický život v dobrovoľnej chudobe. Stala sa známou nielen v širokom okolí, ale o jej živote vedel aj pápež Gregor IX. Zomrela v povesti svätosti ako 24-ročná vo svojom špitáli. Do roka sa začal jej kanonizačný proces, v dejinách Cirkvi jeden z najkratších. Svojou smrťou 17. novembra 1231 sa narodila pre nebo a kanonizácia 27. mája 1235 potvrdila, že pre nebo aj žila. 

Smrťou začala Alžbeta žiť nový život a to nielen v nebi, ale aj tu na zemi. Mestská spoločnosť bola v 13. storočí mocným, ale stále mladým prvkom stredovekej spoločnosti. Hľadala si svoje kultúrne, ekonomické a duchovné smerovanie. Odpoveďou na nové výzvy vzmáhajúcich sa miest bola mendikantská zbožnosť sv. Františka a sv. Dominika, ktorí priniesli nový typ laickej svätosti. Prinášala vzor duchovného života, ktorý staval do stredu Pána Ježiša, jeho evanjeliovú chudobu a okrem kontemplácie aj aktívne prejavy duchovného života. Dobrovoľná chudoba a schopnosť vidieť v blížnom druhého Krista sa stali kritérium svätosti.

Sv. Alžbeta bola jedným z prvých predstaviteľov toho nového typu svätosti. Stala sa populárnym vzorom zbožnosti pre laické vrstvy veriacich, pretože jej život kopíroval spoločenské a ekonomické premeny spoločnosti. Najdôležitejšie momenty prežila práve v prostredí mesta. Z hradu zostupovala do mesta, z bohatstva do chudoby, z aristokratického do meštianskeho. Hlavou črtou jej svätosti sa stalo milosrdenstvo a dobročinnosť. Milosrdenstvo má u nej podobu aktívnych skutkov, ktorými v chudobe napodobňovala evanjeliový život Pána Ježiša. Milosrdenstvo, ako ho odštartoval kult sv. Alžbety, dostalo podobu konkrétnej lásky a pomoci marginalizovaným. Presiahlo však sociálny rozmer a dostalo silný duchovný nadprirodzený charakter dotýkania sa Krista v biednych. Mnohé súčasné pohľady na milosrdenstvo a na milosrdných ľudí siahajú až do doby najmilosrdnejšej ženy stredoveku, sv. Alžbety. 

V osobách svätých, ktorý sa aj v tomto momente dívajú na Božiu tvár, sa dotýkame neba. 

 

Obsah webu: © Farnosť sv. Martina, Banner: © foto: Štefan Komorný 2015, Webdesign © vyvojar9@gmail.com 2015

Vyhľadať